My si zrejme myslíme, že to tak nie, že sa niečo v spoločnosti zmenilo a že umenie a umelecká tvorba má celkom mimoriadne postavenie, pretože, vravíme si, sme kultúrny, európsky národ, a kultúrne, európske národy si od konca druhej svetovej vojny radi hovoria, že umenia má u nás mimoriadne, celkom mimoriadne postavenie, napríklad aj preto, aby sme nemuseli príliš myslieť na to, čo sa na našom kontinente dialo počas vojny a do akej miery umenie kolaborovalo s ideológiami, pretože ako sa vraví v krčmách pod Sihlou, abstrakcie sa vždy priťahujú. 

No bez ohľadu na zložité obdobia spolupatričnosti umenia s politickými režimami, ktoré stáli svojou podstatou na opačnej strane barikády, ako umenie, čo je však tiež iba akási takmer pokútna humanistická interpretácia umeleckej funkcie, si musíme opakovane a dlho po udalostiach druhej vlny pripomínať, či popri úmrtiach, úzkostiach nedošlo aj k odluke slovenskej verejnosti od svojich umelcov a umelkýň, či sa nezvratným spôsobom nepoškodil ich aj tak problematický vzťah a či sa teda Slovensko nevybralo smerom k režimom, ktoré sa bez tvorby a abstrakcie, s výnimkou výpočtu DPH, zaobídu. 

Všetci si ešte pamätajú šok zo stretnutia s názormi, ktoré posielali hudobníkov a filmárov k lopate, keď si verejnosť pohoršená petíciami za záchranu hrania mýlila jazz s bojovníkmi v Oktagone, šoubiz instagramu s hodinami repetícii a korepetícii v predstave, že slovenské umelecké kruhy sú súčasťou crew Patrika Vrbatovského a Darinky Rolincovej, že žijú z unboxingu slnečných okuliarí a lyžiarskych topánok, od rána do večera a potom celú noc ležia v primeranej vode primeraného bazéna, odkiaľ sa fotia. 

Bulvárny pôvod tohto nedorozumenia je známy, no vypovedá o niečom závažnejšom. V skutočnosti nejde iba o odluku od umeleckej tvorby, ktorá sa nikdy napriek snahe veľkých kultúrnych inštitúcii stále fixuje okolo rovnakého jednociferného čísla počtu návštevníkov divadiel a opery, čo stavia Slovensko vo frekventácii kultúry k najhorším krajinám vo svete, ale v celkom vzťahu časti ľudí k práci iných. 

Nenávisť, akej sme boli svedkom nie je prejavom nejakého organického a doktrinálneho odporu voči kultúre, aj keď je vlastne príjemné si to myslieť a pripustiť, keďže jednou z funkcií kultúry by mala byť aj provokácia a nie je to ani estetický odpor, z pozícii príslušnosti k inej tvorivej línii myslenia. Nenávisť ku kultúre, ak odpustíme bulvárnu závisť a predstavu ľudí, že umelci sú paušálne všetci ako futbalisti, že žijú iba medzi sebou so zámožnými ľuďmi, zberateľmi, ako sa vtedy vravelo, kabeliek a starožitností, súvisí skôr s neúctou k akejkoľvek vrátane vlastnej práci. 

Ľudia, ktorí tieto veci počas prvých týždňov pandémie hovorili, neútočili na čelistov preto, že patria do nepriateľského gangu hobojistov, ale preto, že to, čo my za prácu považujeme, oni za prácu nikdy nepovažovali. Kultúru, podobne ako iné odvetvia, považujú za príživnícku podobu existencie, ktorá v ich očiach nepredstavuje žiadnu námahu, nie je prácou v pravom zmysle slova, teda v najstaršej metafore priemyselnej revolúcie búchania železom o železo, nie je dokonca jasný ani jej pôvod, často vzniká spontánne a nepochopiteľne, okrem zručnosti si nevyžaduje žiadne špeciálne pracovné školenia a sústredenia a ak ich má, tak sú iba imitáciou. 

Otázkou ostáva, či táto neúcta k práci a nie iba v kultúre pochádza z marxistického fetišu fyzickej námahy a doktríny o proletariáte, ako avantgarde ľudstva, alebo má ešte staršie korene v odpore rakúsko- uhorskej spoločnosti voči podozrivej tvorivosti. Ak vám bude teda nabudúce niekto hovoriť o tom, že nenávidí kultúru, čo vám samozrejme nikdy do očí nepovie, opýtajte sa ho, čo si myslí napríklad o práci pilotov, alebo taxikárov. Dostanete podobnú odpoveď, ako keby ste sa pýtali, prečo si ľudia myslia, že odohrať trio hodiny Bachových kantát nie je práca, ale niečo podobné konzumácii orieškov z Lidla pri Milujem Slovensko.

Úcta k práci sa na Slovensku zmenila na závisť, alebo nenávisť. Nie všade a nie u všetkých. Aj to je však odrazom toho, akú spoločnosť sme vybudovali, ako sa nám utešene udržiava kontinuita toho najhoršieho čo sme tu vždy produkovali, pretože za nenávisťou voči práci, v kultúre, alebo inde je obyčajná nenávisť voči ľudom, čo v strednej Európe vždy znamenalo príchod veľkých problémov. 

Michal Havran, spisovateľ, teológ

Hneď na začiatku si dovolím varovať čitateľov, že tento text bude pomerne subjektívny, dlhý a miestami nudný. Nepôjde do hĺbky, nechce vyvolať polemiky, či názorové rozbroje. Chcem napísať niekoľko myšlienok, ku ktorým sa budem snažiť uviesť zdroje, aby ste si vedeli jednotlivé problematiky, o ktoré zakopnem, naštudovať aj do väčšej hĺbky pomocou linkov, ktoré sú v texte.  

Jazz je populárny hudobný žáner (JAZZ FORDHAM ), ktorý sa vyvíjal od konca 19. storočia v USA. Jazzovú hudbu možno spojiť hlavne s afroamerickou kultúrou. Samozrejme ale nemožno vynechať ostatné kultúry krajín prisťahovalcov do USA, európske hudobné myslenie a samotný vplyv hudobných nástrojov, ktoré boli všetky privezené z Európy (ak nerátam ľudové nástroje ostatných kontinentov). Tým však nijako nechcem zobrať jazzu označenie americkej hudby afroamerickej kultúry.  Čo sa týka tohto škatuľkovania,  vedie sa viacero diskusií a sporov. Trubkár Nicholas Payton (https://nicholaspayton.com/) označuje všetku hudbu jazzu a podobných žánrov skratkou BAM (Black American Music  https://www.bam.org/music/2014/nicholas-payton-presents-black-american-music).

Nie je to však lacné zovšeobecnenie. Payton stavia na kultúre ako takej a celkovej paradigme jazzu 20. storočia. Téma, čo je jazz, koho je jazz a kde a kto by jazz mal hrať, je zrejme nekonečná a každá odpoveď by bola veľmi subjektívna. Kolískou je každopádne USA, no jazz je od začiatku hudbou svetovou. Jazz ovplyvnil žánre populárnej hudby, vážnej komponovanej hudby, tanca, literatúry na celom svete (https://www.britannica.com/art/jazz).

V prvej polovici 20. storočia ovplyvnil jazz všetky hudobné žánre vrátane americkej
(G. Gerschwin), ale i európskej kompnovanej hudby (D. Šostakovič, B. Martinů… ). Skladatelia a producenti siahali po zaujímavých rytmoch, harmonických postupoch a bluesových prvkoch.

Po 2. svetovej vojne nastal výraznejší boom jazzu v celom svete, čo súvisí najmä s príchodom moderných štýlových období jazzu (Bebop), ktoré už netvorili kultúru populárnej mainstreamovej hudby. Jazz sa stal umením bez funkcie zábavy, či tanca. 

Stáva sa súčasťou umeleckého prostredia spojeného s výtvarnou scénou, vážnou hudbou a umeleckým životom vo veľkých amerických mestách, ako je New York alebo v európskych mestách, ako je Paríž. Moderný jazz sa vyvíja už od začiatku paralelne v USA aj Európe. Tak ako žánre tanečnej a populárnej hudby okamžite prerástli do celého sveta, tak aj umelecké prúdy v jazze dobyli klubové a festivalové pódiá v Európe. Najlepšou literatúrou k téme je populárna autobiografia Milesa Davisa (Quincy Troupe  https://www.idnes.cz/kultura/literatura/davisovy-pameti-zakladni-kniha-o-hudbe-vysly-konecne-v-cesku.A110417_173438_literatura_ob). Výpoveď Milesa Davisa zachytáva celé hudobné prostredie od konca 40. rokov do začiatku 90. rokov
s reflexiou ostatných umení, či spoločensko-politickej situácie. Takisto zachytáva najväčšie osobnosti svetovej scény v ľudskom, aj hudobníckom svetle.

K téme vývoja jazzovej a tanečnej hudby v Československu existuje pomerne dosť literatúry (Dorůžka, Wassenberger, Strieženec), ktorá reflektuje vývoj jazzovej scény v európskych krajinách aj v prostredí, kde je možné nájsť konkrétne filmové orchestre, bigbandy, menšie kombá a kapely. Samozrejme sa to týka aj dostupných audioték a nahrávok. 

Odporúčam každému spoznať obdobie jazzovej hudby 2. polovice 40. rokov a 50. rokov. 

A spoznávanie odporúčam v kontexte s literatúrou, s trendmi výtvarného umenia, či filmu.

Pre pochopenie moderného jazzu je dôležité vnímať dozvuk swingovej éry a nástup nových populárnych žánrov v mainstremovej kultúre (prvé superstars populárnej kultúry, nástup rocknrollu…), samozrejme  vo svetovom meradle. 

Osobne považujem obdobie 1945 – 1970 za najsilnejšie obdobie jazzovej hudby ako výrazne angažovaného umeleckého prúdu v celosvetovom kontexte. Sloboda jazzu bola v tomto období spojená s politikou, s bojom za rasovú rovnoprávnosť v USA, či s undergroundom a  formu disidentstva v krajinách postihnutých komunistickým režimom. Samozrejme v krajinách východného bloku toto obdobie pokračovalo dlhšie spolu s undergroundom a rockovejšími žánrami, cez ktoré umelci priamo, či nepriamo vyjadrovali nesúhlas s režimom. K téme angažovanosti sa môžem vrátiť v budúcich textoch. V tomto texte by som rád prešiel ku konkrétnym osobnostiam. 

V  období  60. rokov 20. storočia už patrilo medzi výrazné osobnosti jazzovej kultúry viacero európskych umelcov.

Medzi štýlotvornými umelcami jazzovej hudby na konci 60. rokoch stojí niekoľko Európanov, a dokonca z nášho regiónu – Joe Zawinul z Rakúska a z „východného bloku“ Miroslav Vitouš, George Mráz, Jan Hammer, všetci traja Česi. 

Medzi štýlotvorných Európanov patria aj Briti – Dave Holland a John Taylor. Postupne viac a viac európskych hudobníkov dobylo Mekku jazzu. Ide o mená, ktoré stáli po boku Miles Davisa, boli členmi zoskupení ako Weather Report, či Mahavishnu Orchestra.  Klubový a festivalový život rovnako naplno prúdil aj v európskych veľkých mestách a umelci ako Miles Davis, Stan Getz, Gill Evans, Dexter Gordon, Chat Baker a mnohí ďalší velikáni amerického jazzu, hrávali s lokálnymi hudobníkmi v Paríži, Kodani, Berlíne, či Viedni. Na túto realitu reagovala aj akademická pôda a na európskych hudobných školách vznikali „jazz departments“.  

Výraznou krajinou európskeho jazzu sa stalo Poľsko. Dnes je z neho krajina s výraznou infraštruktúrou jazzových klubov a festivalov. Poľsko je krajinou s niekoľkými univerzitami poskytujúcimi vzdelanie v populárnych žánroch https://study.gov.pl/university/karol-szymanowski-academy-music-katowice
https://www.amuz.krakow.pl/en/wydzialy/wydzial-ii-instrumentalny/katedra-jazzu/
https://study.gov.pl/karol-lipi-ski-academy-music-wroc-aw-0

Slovensko je bohužiaľ v tejto tradícii veľmi špecifické. Netýka sa to iba jazzu, paralely nájdeme rovnako vo výtvarnom umení, filme, či celkovo umení ako takom.  Na rozdiel od okolitých krajín nemáme v jazzovej hudbe 50. rokov 20. storočia až po 20. roky 21. storočia svetové osobnosti. Dodnes nemáme systematické vzdelávanie v oblasti populárnej hudby a jazzu. V porovnaní s Českou republikou, Rakúskom, Maďarskom, či s Poľskom, sme nedokázali dostatočne  naštartovať mechanizmy a podhubie. 

Vzdelávanie

Až donedávna neexistovala na Slovensku škola, ktorá by poskytovala plnohodnotné vzdelanie v iných hudobných žánroch a štýloch, ako je klasická hudba. Prvou vysokou školou, ktorá na Slovensku poskytuje vyučovanie jazzovej interpretácie, je Hudobná a umelecká akadémia Jána Albrechta v Banskej Štiavnici (https://huaja.org/), o ktorej viem veľmi málo a nezaregistroval som absolventov pyšných na diplom z tejto školy, ani ich absolventské verejné výstupy. 

Najbližšími možnosťami v zahraničí sú súkromné konzervatóriá a vysoká škola vo Viedni – Musik und Kunst privat Universität (https://muk.ac.at/studienangebot/fakultaet-musik/jazz.html), vysoké školy v Grazi Kunstuniversität Graz (https://jazz.kug.ac.at/), Linzi (https://www.bruckneruni.at/en/institutes/jazz-and-improvised-music), JAMU v Brne a HAMU
v Prahe. V Brne aj v Prahe sú samostatné jazzové katedry (https://hf.jamu.cz/fakulta/katedry-hf/katedra-jazzove-interpretace/, https://www.hamu.cz/cs/katedry-programy/katedra-jazzove-hudby/).

Konzervatórium a vyššia odborná škola Jaroslava Ježka (https://www.kjj.cz/) so zameraním na jazz sú v Prahe. Predmety súvisiace s jazzom sú ako nepovinné na bratislavskom konzervatóriu a Cirkevnom konzervatóriu v Bratislave. Možnosť hrať v big bande (jazzovom orchestri) je na Štátnom konzervatóriu v Žiline a v Banskej Bystrici. Predmet, ktorý by sa venoval štýlovej alebo špeciálne jazzovej improvizácii, nie je na Slovensku akreditovaný.

V rámci jazzových kurzov sa každý rok v spolupráci so Slovenskou jazzovou spoločnosťou koná Letná jazzová dielňa (https://www.facebook.com/profile.php?id=100063894452887&hc_location=ufi) a tvorivo-interpretačné workshopy Za hranice s hudbou (https://www.zahraniceshudbou.sk/). Letná jazzová dielňa  je akousi „master class“ postavanou z najlepších regionálnych lektorov. Na tomto workshope mali vďaka súbežným hudobným festivalom samostatné prednášky aj svetové osobnosti. Za hranice s hudbou sú workshopy vhodné pre mladších študentov a začínajúcich hudobníkov, avšak v oveľa modernejšom šate a s progresívnejšími pedagogickými metódami
a lepšou komunikáciou k verejnosti. 

Hudobná scéna a osobnosti

Do roku 1993 bolo Slovensko súčasťou Československa. Jazzovú scénu a tradíciu vnímam preto v tomto kontexte, a so silnou kultúrou Prahy, ktorá formovala svetové osobnosti jazzu, a zároveň privítala aj počas totalitného režimu mená ako Louis Armstrong (1965)  https://www.youtube.com/watch?v=9fisFbs3LdM, či Sonny Rollins (1982) https://www.youtube.com/watch?v=bFTqYjA5lVM.

Kultúru jazzovej hudby na Slovensku tvoria primárne hudobné festivaly zamerané na jazz. Bratislavské Jazzové dni sú od roku 1975 kultúrno-spoločenskou akciou, ktorá mala vždy väčší záber ako len hudobný festival. Počas obdobia totalitného režimu to bol ostrov slobody, kde vystúpili svetové jazzové mená ako Jack DeJohnette (1983), Sun Ra Orchestra, Michael Brecker  (1987), Herbie Hancock, Phill Woods (1988). Po nežnej revolúcii v roku 1989, a neskôr po vzniku samostatnej Slovesnkej republiky (1993), vznikali postupne ďalšie významné jazzové festivaly.

V dnešnej dobe sú to festivaly naprieč všetkými regiónmi (Mikulášsky jazzový festival, Jazz for Sale Košice, Orava Jazz Fest, Open Jazz fest, One Day Jazz festival, Gypsy Jazz festival a ďalšie stredné a menšie festivaly s medzinárodným programom. 

Ak si pozrieme  program BJD https://www.bjd.sk/archiv-1979-2001, môžeme získať veľmi kvalitný prehľad slovenskej scény a hudobníkov. Celoštátne (v zmysle ČSSR, neskôr ČSFR) sú to osobnosti ako Laco Déczi, Gabo Jonáš, Dušan Húščava. Ide o generáciu, ktorá je aktívna od konca 60. rokov až dodnes. Z mladšej generácie (narodení v 60. rokoch) sú to Matúš Jakabčic, Juraj Bartoš, Juraj Griglák. Z viac rockovo-beatovej scény Andrej Šeban, Juraj Burian a postupne mladšia generácia, nastupujúca na scénu začiatkom 90. rokov s presahom do populárnej hudby. V tomto bode by som mohol vymenovať desiatky mien. (Ospravedlňujem sa každému, koho som opomenul.) Na začiatku spomeniem troch hudobníkov staršej generácie, ktorí emigrovali. Laco Déczi, Ľubomír Tamaškovič, či Jan Jankeje. Práve o týchto troch umelcoch vznikol film režisérov Filipa Remundu a Roberta Kirchhoffa – Para nad riekou (https://www.csfd.cz/film/79436-para-nad-rekou/prehled/).  

Medzi obdobím konca 60. rokov 20. storočia až po rok 2000 môžeme hovoriť už o desiatkach kvalitných jazzových interpretov. Koncom 90. rokov prichádza na scénu nová generácia mladých, veľmi talentovaných hudobníkov čerpajúcich z bopovej tradície a s láskou k tradičným žánrom v jazze. Je tu generácia klaviristov Klaudius Kováč (NBS trio), Ondrej Krajňák, Ľuboš Šrámek, Eugen Vizváry a o niečo mladší Tomáš Gajlík. Ďalej sú to hudobníci ako Milo Suchomel, Radovan Tariška, Marián Ševčík, Peter Solárik, bratia Bugalovci, AMC trio…

Nesmieme opomenúť scénu, ktorá mala bližšie k populárnej hudbe a k novším žánrom jazzu, ako  Oskar Rózsa a Marcel Buntaj, kotrí boli súčasťou zostavy Andreja Šebana, či kapely Free faces, no zároveň písali históriu novej slovenskej pop music. Podobne aj produkcie Eugena Botoša, ktorý spolupracuje so svetovými osobnosťami v žánri fusion, ale aj populárnej hudby. 

Po roku 2000 nastupujú ďalšie nové talenty a neustále vznikajú silné generácie, ktoré už pôsobia medzinárodne. Nahrávkou Young Slovak Jazz Generation (Real Music House 2020) zmapovali a zaznamenali producenti kompilácie novú generáciu talentovaných klaviristov – Andrej Farkaš, Zsolt Farkaš, Ján Rigó, Ernset Vizváry, Alan Bartuš. Na albume účinkuje aj český talent Daniel Bulatkin, či basgitaristka Laura Jašková. 

Fenomén jazzového klavíra u nás postupne reprezentovali Ernset Oláh, Laco Gerhardt a Gabo Jonáš. Ďalšiu silnú generáciu som spomenul vyššie a ešte doplním mená vo veku 25 – 35 rokov, akými sú  Miloš Biháry, Drahoslav Bangó, Ľudovít Kotlár, Jakub Tököly – všetko prevažne talenty z prostredia rómskych hudobníckych klanov. Svetový fenomén tvoria bratia Jánoškovci pod vedením klaviristu a skladateľa Františka Jánošku. Teleso tejto rodiny je svetoznáme a zastupuje ich vydavateľstvo Deutsche Gramophon. Nejde o vyložene jazzový projekt, ale jazzové prvky a improvizácia sú súčasťou ich tvorby. Ďalšie a mladšie mená sú späté so školami v blízkom zahraničí. 

Mená, ktoré asi najviac zažiarili v zahraničí? Bicista  a dejateľ hudobnej scény Martin Valihora, absolvent Berklee Collage of Music, organizátor One Day Jazz festivalu. Ako bubeník spolupracoval so svetovými osobnosťami jazzu (Hiromi Uehara, Terrence Blanchar, Lionel Louke…) a hral na významných miestach svetového jazzového diania. 

Rovnakú pozornosť si zaslúžia hudobníci Juraj Bartoš a Juraj Griglák – dlhodobo oceňovaní, všestranní a svetovo uznávaní umelci, ku každému by sa dal napísať rozsiahly text. 

Z najmladšej generácie sú to hlavne bratia David a Aaron Hodekovci. Ich ambície, schopnosti a talent priniesli ovocie už v útlom veku, a to sa ešte máme na čo tešiť. 

Týmito encyklopedickými informáciami sa dostávame k hudobným albumom.

Tvorba, albumy, súťaže a publicistika

 V rokoch 1994 – 2020 vydal Hudobný fond (https://www.hf.sk/) 56 jazzových albumov prevažne s autorskou tvorbou domácich hudobníkov, väčšinu na odporúčanie rady Slovenskej jazzovej spoločnosti. V rokoch 1994 – 2011 to bol 1 album ročne, v roku 2011 to boli 2 albumy, v rokoch 2013 – 2019 to boli 4 albumy ročne a v roku 2020 vyšlo 5 albumov. Ďalšie albumy prichádzali
a prichádzajú z vydavateľstiev Hudobné centrum (https://hc.sk/), Hevhetia (http://www.hevhetia.sk/Hevhetia/), Real Music House (http://www.realmusichouse.sk/), Pavlík records (https://pavlikrecords.sk/) a ešte ďalšie samostatne vydané albumy. Za posledné roky je to ročne bežne už viac ako 20 albumov, ktoré sú jazzové alebo majú k jazzu blízko. 

Ocenenie za jazzový album je možné získať v dvoch súťažiach – Radio head awards (rádio FM a rádio Devín) a cenu Esprit (https://www.jazz.sk/). Hudobný fond udeľuje každoročne cenu Ladislava Martoníka za tvorbu a prínos v jazze jednej osobnosti. Slovenská jazzová spoločnosť organizuje každý rok súťaž „Nové tváre slovenského jazzu“. Slovenskú jazzovú spoločnosť spomínam už niekoľkýkrát. V tomto bode som už asi uzavrel všetky aktivity SJS (zhrnutie: Letná jazzová dielňa, Nové tváre slovesnkého jazzu,  poradný orgán pri Hudobnom fonde). 

Jazzovú publicistiku nájdeme v časopise Hudobný život (https://hc.sk/hudobny-zivot/), Nový populár (https://www.popular.sk/), v redakciách rádia Devín (https://devin.rtvs.sk/), či rádia Piešťany (http://www.radiopiestany.sk/sk/program/podoby-jazzu). Na Slovensku fungovalo dva roky aj rádio Jazz (2018 – 2020), ktoré opäť chystá spustenie vysielania pod patronátom Martina Valihoru. 

V súčasnosti existujú tri portály zrozumiteľné nášmu jazyku – https://www.skjazz.sk/, https://www.jazz.sk/ alebo český https://jazzport.cz/. Tieto stránky pokrývajú aktuálne dianie v súčasnom jazze s ťažiskom v domácej a európskej scéne.

Na záver trochu subjektivity

Slovenské albumy, ktoré ma ovplyvnili a dodnes sa k nim vraciam?

Je ich viacero, a preto vyberiem iba niektoré, ktoré mi naozaj pomohli zorientovať sa na scéne (keď som ešte študoval) a myslím, že patria medzi vysokokvalitné európske nahrávky. Vybral som albumy staršie ako 10 rokov, nakoľko vtedy ešte nebol tak silný boom a samozrejmá kvalita, ako tomu bolo neskôr. 

Jonáš & Jakabčic Live 1992  (ale aj Matúš Jakabčic Tente HF 1998)

Andrej Šeban Band, Milión Bohov (Watt 1998)

Madhouse (Jakabčic, Griglák, Valihora) (Watt 2000)

Juraj Griglák Bass Friends (HF 2000)

Sisa Michalidesová 3+1 (HF 2006)

Tariška & Krajňák Elements (HC 2007)

Milo Suchomel Quartet (HC 2007)

A novší: Michal Bugala Trio & Michal Bugala Group Y 2012

Tento album považujem za moju srdcovku ako príchod novej generácie, nového prístupu slovenských autorov k produkcii a zahraničným spoluprácam.

Týmto zoznamom by som chcel poukázať na význam a jedinečnosť našej tvorby. Verím v zmysel európskej jazzovej tvorby, vidím zmysel v medzinárodných spoluprácach. Textom som chcel priblížiť kontexty, ktoré ukazujú, že tu síce zďaleka nie je toľko „jazzlife-u“ ako v okolitých krajinách, no napriek tomu tu vznikajú kvalitné a jedinečné projekty, aj keď ich nie je veľa. 

Možno hovoriť o autenticite slovenského jazzu? Z môjho pohľadu áno, ak ho vnímam v európskom kontexte. Nejde tu o hru na cowboyov a Indiánov, ani o pózu. Tú možno hľadať skôr v slepých uličkách sileného tápania po originalite. Žáner, ani tvorivé prostriedky nerobia dobrú hudbu dobrou. Za dobrou hudbou vnímam talent a za talentom inteligenciu, koncentráciu a predstavivosť. A vďaka týmto všetkým faktorom máme skvelú hudobnú tradíciu, na ktorej vyrastajú ďalšie generácie hudobníkov. 

Tento text je napísaný s veľkým rešpektom ku všetkým hudobným žánrom (okrem relaxačnej hudby!!!!) a ich tvorcom!

Nikolaj Nikitin – hudobník, pedagóg

Album Giľav 2 je pokračovaním Giľav 1. Prečo a ako vznikli tieto albumy? Okolo rómskej hudby traduje veľa mýtov. Jedni si predstavia starého smutného huslistu z minulého storočia, ktorý vám v kaviarni zahrá do uška „tú vašu“, iným sa vybaví virtuozita a temperament cimbalového orchestra. Alebo si spomenieme na balkánske dychovky ako z Kusturicových filmov, na vášnivé flamenco, či na synťákovú zjednodušenú napodobeninu čohokoľvek, ktorú sme počuli na dedinskej svadbe. Áno, všetky predstavy sú správne, ale ani jedna nie je definujúca, pretože rómska hudba je pestrá ako kytica poľných kvetov. Chceli sme vedieť, aké piesne si dnes spievajú Rómovia na Slovensku. Tiež sú pestré, od regiónu po región, od dediny po dedinu, od rodiny, po rodinu. Rozhodli sme sa urobiť ad hoc sondu do repertoáru jednej rodiny, rodiny Dreveňákovcov, ktorých niektorí možno poznáte z projektov Phurikane giľa, či afterPhurikane. Iste, vystupovanie pred publikom domácim i zahraničným, mohlo ovplyvniť výber a charakter piesní. Ale to nevadí.  Album nie je zameraný na prezentovanie konkrétneho žánru, ale na to, čo im robí radosť, čo si zaspievajú len tak, pre seba. Marcela a Jozef Dreveňákovci sa zavreli na necelé dva dni so zvukárom do štúdia a jednoducho spievali. Spievali, ako keby boli doma v kuchyni, piesne plynuli ako voda, s jednou priplávala druhá. Väčšinu piesní naspievali na prvý šup, roky spoločného života a spievania medzi nimi vytvorili dokonalú harmóniu a prepojenie aj bez slov. Pôvodný plán bol vydať jeden album, no za ten krátky čas v štúdiu naspievali dostatočné množstvo na dva albumy. 

Na druhý album sa dostalo 13 piesní. Prevažujú piesne smutné, už či sú to tradičné žalostné „halgató“, ktorých sa na albume ocitlo až päť, alebo novšie piesne so smutným textom. Šuki prajta na čerkinel a E kapura pre man phandľi sú dodnes pomerne rozšírené halgató o láske, podobne ako Te me mamo adarik džav s témou chudoby, smútku a samoty. Pieseň Sar me khere džava  má tri, nie celkom súrodé strofy. Prvá odráža súčasné reálie, žena sa vracia domov, pije Johnie Walker a opije sa, druhá, archaicky ladená strofa o žene, ktorá hodila svoje deti do vody, má v sebe tragédiu a krutosť starých balád. Tretia strofa je dokonca naspievaná v jazyku olašských Rómov, ktorý pre Dreveňákovcov nie je celkom zrozumiteľný. Ešte ťaživejšie pôsobí Pre amari smutni dvora, ktorá vyjadruje túžbu osamelého a nemilovaného človeka zomrieť. Túžba zomrieť je nástojčivo vyjadrená aj v modernej piesni Našťi me dikhav: Ostal som sám, chcem ísť za tebou do hrobu, mami. Pieseň popového charakteru Šunes man síce neznie smutno, no i v nej sa umiera – pre zmenu od lásky. Láska k milej, k milému sa tiahne takmer všetkými textami. Pieseň Užarav la pro foros vizualizuje predstavu mladého, pofajčievajúceho muža, ktorý pokukáva na hodinky, kedyže už príde tá jeho milá. Pred koľkými rokmi sa mladí muži ešte dívali na hodinky? V pesničke ešte aj dnes. O tom, že pravda a úprimnosť je vo vzťahu dôležitá, vie svoje aj spevák pesničky Phen mange čačipen. Keď dochádzajú nápady, dá sa inšpirovať napríklad nadčasovými skladbami Františka Krištofa Veselého. Tango Midig oddžava ostáva aj v rómskom texte verné pôvodnému textu: Skôr než odídeš, aspoň ma pobozkaj. Na prvé počutie ľúbostná pieseň Me pre tute užarav nás po chvíli počúvania prekvapí zistením, že v piesni nejde o lásku k milej, ale tá je z pôvodného textu pretransformovaná na lásku k Panne Márii. Princíp zámeny adresáta v pôvodnom texte na Boha, či Pannu Máriu nie je pri tvorbe textov rómskych kresťanských piesní vôbec ojedinelý. No a, samozrejme, nesmie chýbať niekoľko tradičných rómskych čardášov. Beťársky čardáš Joj, so kerava o nevernom mužovi, ktorý doplatil na svoju prelietavosť tým, že ho ani jedna žena nechcela prichýliť na zimu, preslávili Bartošovci z Čierneho Balogu. Čardáš Nane cocha asi mnohí poznajú z legendárneho ruského muzikálu Cigáni idú do neba. Okrem bežne spievaného textu o sukni, o náušniciach, sa v Dreveňákových verzii ocitá aj nová strofa , pravdepodobne regionálna vsuvka, v ktorej dievča vyzýva chlapca, aby jej dal pokoj. O nepôvodnosti textu svedčí aj nečakane veľký počet slabík, ktoré nesedia k melódii. Marcelka si však s tým problémom hravo poradila. Rozmarná tanečná pieseň Šargo čižma tuke cinava nesie v sebe tajomstvo ako z rozhovorov malých detí: poviem ti, keď… Nevieme kto čo komu povie, vieme iba, že povie. A napokon pieseň o tanci pri rieke a o hľadaní vznešenej ženy A paše rieka o Roma bašaven.

Áno, texty sú dôležité, no keď počúvate spev Marcelky a Jožka, máte pocit, že hudbou vyjadrili všetko, že slovám ani rozumieť nemusíte a viete, že spievajú o túžbe, oddanosti, o tajomstve smrti, z veselých piesní zas srší vtip a dobromyseľné prekáranie.  

Manželia Marcelka a Jozef Dreveňákovci žijú so svojou veľkou rodinou v Bardejove. Okrem toho, že si často hrajú a spievajú doma, boli a sú súčasťou viacerých hudobných projektov. Prvýkrát si Marcelku všimla etnomuzikologička Jana Belišová pri výskume Phurikane giľa – starodávne rómske piesne v roku 2001. Plachá Marcela zaujala nevšedným, podmanivým hlbokým hlasom a jemným, precíteným frázovaním. O dva roky na to už vystupovala na festivale Pohoda a v roku 2007 bola vybraná do hudobného projektu afterPhurikane, ktorý spájal amatérskych rómskych spevákov a hudobníkov, profesionálnych hudobníkov Jozefa Luptáka a Borisa Lenka a afrického perkusionistu Thierryho Ebama. Aby sa necítila sama, na prvý workshop si vzala so sebou manžela Jozefa a ukázalo sa, že je výborný spevák a multiinštrumentalista, tak sa stal tiež súčasťou projektu. Hrá hlavne na gitare, ale aj na husliach, či na klávesových nástrojoch. Hudobná zostava afterPhurikane vystupovala na mnohých koncertoch na Slovensku i v zahraničí. Manželia Dreveňákovci boli občas pozvaní aj na samostatné vystúpenia, napríklad na Anasoft Litera. Vďaka dlhodobému vzťahu s Janou Belišovou sa podieľali na všetkých jej etnomuzikologických projektoch. V súčasnosti sú súčasťou projektu Angrusori, v ktorom sú tvorivo prepojení amatérski i školení rómski hudobníci zo Slovenska, Iva Bittová a nórske alternatívne hudobné zoskupenie Kitchen Orchestra. 

Jana Belišová – OZ Žudro