The Notorius B.I.G. – Things Done Changed. Skladba z kultového albumu Ready To Die z roku 1994. Sedím v obývačke hotela na 81vej ulici a táto neuveriteľná dobová výpoveď ma má priviesť na cestu opisovania našej americkej skúsenosti. „Čo máme s hip hopom?,“ opýtal sa ma koncom minulého roka Nikolaj Nikitin. „Vôbec nič, ale je to dobrá stopa k pochopeniu americkej hudby,“ odpovedal som. Tri dni po dokončení našej newyorskej nahrávky viem, že tento fenomén nemôžeme naplno pochopiť nikdy. 

Bratislava – Artforum – Whitman – New York

Walt Whitman. Meno, ktoré bolo na začiatku našej veľkej hudobnej cesty. Veľký americký básnik zomrel 26. marca 1892. Jeho poézia je napriek tomu stále živá – ak nie ešte živšia. Leto roku 2016. Po ceste z Next Apachu na Panenskej som ako obvykle zavítal do Artfora. Spev o mne, úvodná báseň zo Stebiel trávy v preklade Juraja Kuniaka. Kúpil som a prečítal. Odvážny nápad prišiel takmer okamžite. „Chcel by som to zhudobniť a nahrať s americkými hudobníkmi,“ vyhlásil som v Cafe Axioma. „Tak to choďte nahrať do New Yorku,“ suverénne poradil môj priateľ a autentický milovník hudby Peter “Iždo“ Iždinský. Ak by ma vtedy nenakopol, možno by som dnes večer nepísal tieto riadky vo svojej newyorskej izbe. Martin Sillay a Nikolaj Nikitin. Spoločne tvoríme zohratý tvorivý tím, ktorý si prešiel rôznymi fázami spolupráce. Pred rokmi to bolo ťažšie ako teraz. Dnes sme spojení putom túžby po silnej umeleckej výpovedi. V hudbe nevieme klamať. Nevylepšujeme, nekalkulujeme a máme radi prístup zo starej školy. Ak vieš hrať, hraj – ak nie, tak hraj s niekým iným. Takto to funguje už roky. Chlapci boli nadšení a spoločne sme začali premýšľať nad americkými hosťami. Nikolaj sa spojil s Hankou Gregušovou. Výbornou speváčkou, ktorá odišla za svojím hudobným snom do New Yorku. Odvážna žena s čiernou hudbou v srdci. Unikátna a autentická umelecká osobnosť. Hanka rozumie ťažkému životu vo Veľkom jablku. Už roky má môj rešpekt, ktorý po tomto nahrávaní ešte stúpol. Taru Alexander na bicie, Stanley Banks na basu a John Peters na Hammond organ B3 a piano. Hudobníci, ktorí hrali s menami ako Alicia Keys, Etta James, Aretha Franklin, alebo George Benson. “Vymaľované”, ako sa hovorí medzi nami. V novembri som sa s Hankou stretol v New Yorku a doladili sme detaily. Nahrávame v marci 2018 v The Samurai Hotel Recording Studio vo štvrti Astoria. Mesiace “bratislavských sessions“ prešli neuveriteľnou rýchlosťou. Vybral som fragmenty z Whitmanových básni, no stále som sa nevedel zžiť so slovenskými prekladmi. Z kníhkupectiev a antikvariátov po celej krajine som skúpil všetky dostupné zbierky, biografie, aj Whitmanove zápisky. Koncom roka 2017 som zavolal Martinovi Solotrukovi, prekladateľovi, básnikovi a riaditeľovi festivalu Ars Poetica. Práve on nám majstrovsky preložil mnou vybrané texty. Do New Yorku sme prišli s osemnástimi motívmi. Spevová linka, základné akordy a harmónia. „Uvidíme, čo s tým spravia oni,“ povedali sme si na poslednej session v našom štúdiu.

Pondelok 5. Marca – Všetci v NYC

Dorazili sme. Relatívne zdraví, relatívne pripravení, relatívne v dobrej nálade. Každý z nás mal za sebou náročné obdobie. S Martinom sme vo februári nahrávali tri nahrávky a Nikolaj absolvoval množstvo koncertov a organizácie. Rýchla prechádzka mestom a večer krátke stretnutie na drinku. Ráno sa stretávame na recepcii hotela odchádzame metrom do štúdia. Tešíme sa. Na ceste nás sprevádza kameraman a režisér Peter Javor. Nakrúcal už bratislavské prípravy a v New Yorku bol ako náš tieň. Podozrievam ho, že o tejto nahrávke vie najviac práve on. 

Utorok 6. Marca – Nahrávame, fajčíme, jeme, nahrávame

Hodinová cesta mestom a vystupujeme na zástavke Broadway, newyorskej štvrte Astoria. Medzi domácimi je stále obľúbená. Niet sa čomu diviť. V kontraste s dravou atmosférou veľkomesta pripomína malé mestečko niekde uprostred Ameriky. Pred desiatou ráno dorazíme do štúdia. Vlastní ho David Stoller. Zvukový inžinier a producent so železnými nervami. So svojou ženou Dianou a malým synom Sebastiánom žije priamo nad štúdiom. „Pozri sa, tu máme balkón,“ ukázal na výklenok nad miestnosťou na nahrávanie vokálov. Ďalší autentický hudobný blázon. Takých máme najradšej. Pôvodne sme sa mali dva dni zohrávať s Američanmi a Hankou a potom začať s nahrávaním. Zmenili sme plány. Nahrávame od prvého spoločného taktu. Prichádzajú postupne. Hanka, Taru, John a Stanley. Po celý čas sa oslovujeme krstnými menami. Tykanie je samozrejmosťou. Začíname. Hudba je veľký dar. Počuť, cítiť, hrať. To sú tri dôležité zložky tvorivého uvažovania. Americká časť našej skupiny je funkčným strojom samým o sebe. Chlapci patria k rešpektovaním osobnostiam americkej scény a Hanku do New Yorku pozvala samotná Cassandra Wilson, jedna z najväčších jazzových speváčok súčasnosti. Cítime, že to bude nezabudnuteľné nahrávanie. O 13:00 nahadzujeme prvú skladbu. „Prekladajte,“ vykrikuje s úsmevom Stanley. Počas práce v štúdiu prechádzame z angličtiny do slovenčiny a naopak. Chlapci sú z toho občas zmätení. Chcú vedieť, čo sa deje, chcú rozumieť slovám, chcú byť súčasťou tvorivého procesu. Žiadny profesionálny odstup, ani náznak hudobnej nadradenosti. Pracujeme na spoločnom albume. Už od začiatku. „Podobnú hudbu som nikdy nehral,“ povie mi na cigarete pred štúdiom bubeník Taru Alexander. Fantastický hráč, ktorý ide do každej skladby naplno. Chce sa dostať do atmosféry, nie iba k forme. Hlasové spojenie dvoch spevákov je veľká mágia. Ak si nesadnete hneď, nebude to fungovať nikdy. S Hankou to fungovalo okamžite. Jej veľký hlas je európsky unikát. Spieva ako černoška, rozumie im, rozumie ich hudbe. Som rád, že v tom bola s nami. John Peters je geniálny organista. Veľa sa pýta, skúša nové harmónie, pozorne chytá spevové linky. Niektoré skladby nahrávame na druhý “take“, iné sa rodia dlhšie. Stanley Banks drží basu, ako by sa s ňou už narodil. Neuveriteľný rytmický motor, hudobník, ktorý vždy príde s nápadom, alebo dôležitou poznámkou. „Život je ako počasie. Jeden deň je pekne a na druhý príde snehová búrka, musíš si na to zvyknúť,“ vyhlási. Prvý deň nahrávame tri skladby. Na druhý deň zasiahne New York veľká snehová búrka. 

Streda 7. Marca – Bližšie k Amerike

Sme rozbehnutí. Už od rána. Úvodný deň sme nahrávali najmä dynamické veci. Dnes sa chceme sústrediť na tie atmosférické. Predstavu o výraze nahrávky sme mali jasnú už v Bratislave. Musí to byť pocta americkej hudbe. Tej, na ktorej sme všetci vyrastali. Folk, blues, jazz, fuky, soul. Mňa, Hanku, Martina, aj Nikolaja ovplyvňovali tieto žánre už od detstva. Byť v jednej miestnosti s ľuďmi, ktorí ich príval zažívali na vlastnej koži, je zážitok sám o sebe. Nahrávame, fajčíme, nahrávame, jeme, nahrávame. Nefajčiari počas prestávky odpočívajú v teple štúdia. Vonku zúri snehové búrka. „Neznášam zimu a sneh,“ povie mi na cigarete Taru. Nečudujem sa mu. Počasie v New Yorku vie nepekne prekvapiť. Nikolaj si z neho nič nerobí. Väčšinu nahrávacieho času je veľmi sústredený. Za roky, čo sa poznáme, urobil neuveriteľný pokrok. Je absolútne ponorený do hudby. Žiadne osobné ambície, najdôležitejší je spoločný výsledok. To je jeho prístup. A Martin je na tom rovnako. Na gitare hral oproti človeku, ktorý vyše tridsať rokov sprevádzal Georgea Bensona a ani nemrkol. Uznávam jeho schopnosť podopierania atmosféry skladby. V tom je pre mňa na domácej scéne nenahraditeľný. Aj chlapcom sa páči jeho cit a zmysel pre srdce pesničiek. V stredu nahrávame aj skladby, ktoré majú blízko k žánru americane a folku. A sme nadšení. Funguje to. 

Štvrtok 8. Marca – Rozumieme si 

„Whitman by sa asi potešil,“ povedal som Peťovi počas rozhovoru v taxíku. Z obrovskej krajiny jeho poézie som vybral časti, ktoré mali podľa mňa najväčší presah do súčasnosti. Krásne básne o veľkosti ľudského ducha, slobode, Amerike, ale aj o ľudskom utrpení a bezradnosti. Walt Whitman sa narodil kúsok od New Yorku. Toto mesto si v sebe stále nesie kus jeho poetiky. Miliardári a bezdomovci tu chodia po rovnakých uliciach. Tu začínal Dylan a desať ulíc od nášho hotela zastrelili Lenona. Tu sa zrodil jazz, tu stále vrie všetko, čo môže, tu umiera to staré a opotrebované. Počas celého nahrávania myslím na to, čo chceme týmito skladbami povedať. My Európania z malého mesta pri veľkej rieke. Vo štvrtok chytám veľký prúd inšpirácie a nahráme šesť skladieb. David, majiteľ štúdia, povie, že znieme ako Američania. Niekto zahlási meno Springsteen. Som dojatý. Cítime, že sa nám darí niečo nezvyčajné. Chlapci nám dávajú za pravdu. K Taruovmu vyhláseniu o nahrávaní netradičnej hudby sa pridávajú aj Stanley a John. „Vždy som takúto hudbu počul v hlave, ale nikdy som ju nehral, až teraz,“ povie mi hudobník, ktorý hrá na organe s rovnakou samozrejmosťou ako dýcha. S Hankou sme našli kľuč k nášmu hudobnému jazyku. Skladby sa vynárajú zo spoločne vytvorenej atmosféry a všetci sú prekvapení ich krásou. Večer hráme koncert v Brooklyne. 

Piatok 9. Marca – Posledný deň: Štúdio, Chelsea, Nový hudobný jazyk

Cestou z kaviarne do štúdia dostávam nápad. Album by mal mať intro. Nahrávam si melódiu na mobil a štúdiu ju púšťam Martinovi. „Spoločne to dáme dokopy,“ pridáva sa Nikolaj a chlapci. S Hankou robíme iba podporné vokály. Posledný deň stihneme nahrať ešte tri ďalšie skladby. V tej poslednej spievajú vokály aj chlapci. „Sú zlatí,“ povie mi Hanka. A má pravdu. Tá neuveriteľná radosť zo spoločne vytvorenej hudby prekonala všetky rozdiely. Medzi nami, nimi, aj oceánom. Vždy, keď mám rozprávať, alebo písať o našich nahrávkach, zabudnem na niečo alebo niekoho dôležitého. Ak sa tak stalo, mrzí ma to. V New Yorku sa nám podarila veľká vec. Ja viem, že podobných vyhlásenia sa na vás valia z každej strany. Ale ja hovorím o veľkej veci pre nás samotných. Pre tých sedem ľudí zo Slovenska a Ameriky, ktorí spoločne nahrali album so zhudobnenou poéziou Walta Whitmana. Je to veľký príbeh sám o sebe. Hudbu, ktorú sme spoločne vytvorili, budete môcť počuť už čoskoro. Je v nej veľa z každého z nás. S tým odchádzame zo štúdia. Večer zahráme krásny koncert v The Cell Theatre v Chelsea. Rozlúčime sa a každý odchádza po svojom do nočného New Yorku. Stále nedokážem uveriť tomu, ako prirodzene sme všetci siedmi našli nový spoločný jazyk. Posledné slovo bude práve preto patriť Waltovi Whitmanovi. 

„Oslavujem a spievam svoje ja

a čo prijímam ja, prijmeš aj ty,

veď každý môj atóm rovnako patrí aj tebe“  

Celý album Spev tebe si môžete vypočuť na nasledujúcom odkaze:

whitmantribute.bandcamp.com

Robert Pospiš

Tento krátky text je malou osobnou správou o tzv. slovenskej súčasnej vážnej artificiálnej nekomerčnej hudbe a jej tvorcoch. Trošku komplikovaný terminus technicus, v zásade ide o oblasť hudby, ktorá je dlhodobo z hľadiska všeobecného povedomia verejnosti na chvoste tzv. klasickej vážnej hudby – taktiež menšinovým žánrom v kontextoch dnešnej (zámerne nepíšem súčasnej) komerčnej hudobnej produkcie a konzumácie. Predpokladám, že ctený čitateľ týchto riadkov jemne nadvihne obočie, keď spomeniem mená ako Mozart, Beethoven, Čajkovskij, či „náš“ Suchoň, teda autorov hudby, ktorej komplikovaný popis tieto riadky otvoril. Skladatelia vážnej hudby sa stále rodia, študujú, dozrievajú a pracujú aj u nás a nie je ich málo! Ba čo viac, ich hudba je dobrá, schopná uspieť minimálne v európskych kontextoch a z času na čas sa objaví talent, ktorý to dotiahne aj ďalej, alebo ak chcete, vyššie. Presne ako v iných umeleckých odvetviach alebo v športe. Dôležité je, že sa ich hudba hráva, aj keď to často znamená vynaložiť nemalé úsilie navyše, keďže podpora tejto dôležitej fázy ich prezentácie nie je na úrovni, akú by si zaslúžili.

Ale nemienim písať, ani rozoberať, prečo je to tak. To prenechám povolanejším. Rád napíšem o svojej dlhoročnej skúsenosti dirigenta, skladateľa, pedagóga, či člena odborných komisií, ktorému pod rukami prešli desiatky partitúr. Mnohé z nich som uvádzal do života na koncertoch, mnohé som študoval a čítal z partitúr, pri mnohých som mal nie ľahkú úlohu rozhodovať a zaraďovať ich do rôznych programov či projektov. Moja skúsenosť však každým rokom a novým stretnutím s hudbou starších, resp. už nežijúcich autorov, alebo naopak mladších skladateľov, často študentov napr. bratislavskej VŠMU rástla a presviedčala ma o obrovskom bohatstve i potenciálu „našej“ hudby. Do dnešných dní som priemeroval, resp. uviedol množstvo kvalitnej a krásnej hudby (takáto kategória sa nie často spája práve s novou hudbou). Dnes už žijeme dobu, kedy sa môžeme na akúkoľvek hudbu pozerať slobodne, bez predsudkov alebo záväzkov doby spred tridsiatich rokov a môžeme ju hodnotiť objektívne na základe jej čistej hudobnej matérie. Jej kvality a pôsobnosti.

Často sa môžu prihodiť milé malé veľké objavy hudby, ktorá bola „nejaká“ a po zmene roku 1989 neprijateľne či nepríjemne pripomínajúca isté „udalosti“, krivdy, neprávosti – skrátka otvárala staré rany. Rany však časom miznú tak ako sa menia generácie a každá doba má svojich hrdinov i zlosynov – stále sa všetko opakuje (parafrázujúc jedno krásne haiku z Kókinshú), len čísla v letopočte sa menia. Preto diela, ktoré boli poplatné určitej dobe a neskôr zavrhnuté, môžu nanovo osloviť svojimi kvalitami alebo naopak, diela zatracované svojou revoltou a revolučnosťou môžu dnes pôsobiť prázdno, nevýrazne, či slabo – všetko sa odvíja od kvality samotnej hudby tej ktorej skladby. 

Pokiaľ má človek tú výsadu, ako ja mám už niekoľko rokov (popravde už takmer tri desaťročia…), že môže uvádzať de facto nepretržite (niekedy menej, inokedy nadmieru) nové diela a „vdychovať im život“, prichádza zákonite do kontaktu s hudbou rôznej kvality a úrovne. V zásade však musím konštatovať, že frekvencia dotykov s tými lepšími, kvalitnejšími, vydarenejšími, inšpiratívnejšími atď. a v mnohých prípadoch doslova krásnymi dielami sa postupom rokov zahusťuje, naberá na objeme a sile. Je stále jasnejším signálom rastúcej kvantity a kvality aj v žánroch, ktoré boli dlhodobo nevyživované mechanizmom platených objednávok či uvedení. V posledných rokoch však najmä produkcia diel pre symfonický orchester (a konkrétne koncertantný žáner) zažíva nebývalú renesanciu i vďaka nástupu novej mladej a treba povedať silnej generácie skladateľov, ktorí pomaly, jednotlivo opúšťajú brány VŠMU a vykračujú do neľahkého umeleckého života. 

Vďaka projektom, ktoré začínajú ponúkať takýto priestor programovo so snahou o systematickosť produkcia začína postupne rásť a zapĺňať ponuku v danom žánri. Viem si predstaviť podobnú situáciu i v ďalších žánroch. Renesanciu opery, zborovej (i liturgickej) tvorby, tvorby diel pre komorné orchestre typu sinfonieta, alebo piesňových cyklov. Ponuka interpretačných síl bola vždy závislá od nadšencov s jasne formulovanou afinitou a generačných súputníkov so živým komunikačným procesom so samotnými tvorcami. Tento mechanizmus je však zákonite neustále prítomný, produkujúci nové umelecké partnerstvá a kolegiálne putá.

Jedným z fór pre novú hudbu na Slovensku je tzv. Nová slovenská hudba, prehliadka aktuálnej tvorby slovenských skladateľov s bohatou minulosťou. Minulý rok opäť hostil toto podujatie, ktorého otvárací koncert v dôsledku vplyvov pandemickej situácie napokon zaznel až po vyše pol roku a teda už v roku 2021. Napokon pandémia zamiešala mnoho balíčkov kariet nevynímajúc tie v umeleckom svete. Preskupením iných podujatí nastala situácia, kedy sa prehliadka mohla uskutočniť aj v tomto roku a zaplniť tak prázdne miesto po inom presunutom festivale. Predstavitelia skladateľskej obce sa rozhodli uskutočniť neľahkú výzvu pripraviť sériu koncertov v extrémne krátkom čase, no čas, energiu a vášeň, ktorú doteraz do tohto kroku vložili ma napĺňa presvedčením, že ich úsilie napokon môže hudbymilovnej verejnosti i profesionálnym kolegom priniesť zážitok z novej, dobrej i krásnej slovenskej hudby.

Preto ma zarazila drobná, takmer nenápadná, no o to viac zhubná poznámka (publikovaná v rozšírenom denníku pred niekoľkými mesiacmi) jedného nemenovaného hudobníka píšuceho o inom kolegovi ako o jedinom „veľmi talentovanom“ spomedzi všetkých, ktorých aj tak viacej niet. Je ich dosť a píšu skvelú hudbu! Stačí sa iba trošku rozhliadnuť a započúvať.

Marian Lejava, slovenský dirigent, skladateľ a pedagóg.

Neprestáva ma fascinovať skutočnosť, že som Tu. Z miliardy možností prevážila tá najmenej pravdepodobná. Hoci iba na okamih, no predsa som dostala tú možnosť byť  viditeľná a hmatateľná, s konkrétnymi kontúrami ľudského tela. Možnosť zjaviť sa v tomto priestore a čase, na tejto konkrétnej planéte, ktorá je vybavená všetkým, čo by mi pomohlo zachytiť neuchopiteľné. Ponorená v oceáne hudby vnímam popri reálnom svete aj jeho paralely, ktoré ukrývajú magické vlnenia zvukov a tónov vystupujúcich (len tak ,akoby náhodou) z prahlbín univerza. Na chvíľu sa objaví akýsi nedefinovateľný pocit, že stačí už len malý kúsok a dotknem sa podstaty všehomíra. Je to len zdanie, ale s obsahom istej dávky energie, ktorá na moment rozsvieti moje nenápadné malé svetielko zabudnuté v temnote vlastných pochybností. Udržať dlhšie funkčnosť svetla je náramne zložité.

Za ten krátky čas na ceste k poznaniu, to svetlo sliepňa, chvíľu bliká, na moment sa možno jasne rozžiari, a potom napokon zhasne. Ak si stihol pochopiť nepochopiteľné, splnil si svoju pozemskú misiu a odlietaš. Opäť neviditeľný, nehmatateľný do známeho neznáma svojho vlastného vesmíru. A možno sa len na dlhé veky rozplynieš v tom nekonečnom, aby si sa raz, v jeden nestrážený okamih znova vrátil na to isté miesto, kde si už raz bol.

Aby si našiel, čo si tu zabudol, aby si napravil, čo si pokazil, aby si pochopil, čo si nepochopil, aby si bol tým čím naozaj si. Nepatrnou, zároveň neodmysliteľnou súčasťou zázračného vesmírneho mechanizmu, ktorý ťa presahuje.

Soňa Horňáková