My si zrejme myslíme, že to tak nie, že sa niečo v spoločnosti zmenilo a že umenie a umelecká tvorba má celkom mimoriadne postavenie, pretože, vravíme si, sme kultúrny, európsky národ, a kultúrne, európske národy si od konca druhej svetovej vojny radi hovoria, že umenia má u nás mimoriadne, celkom mimoriadne postavenie, napríklad aj preto, aby sme nemuseli príliš myslieť na to, čo sa na našom kontinente dialo počas vojny a do akej miery umenie kolaborovalo s ideológiami, pretože ako sa vraví v krčmách pod Sihlou, abstrakcie sa vždy priťahujú.
No bez ohľadu na zložité obdobia spolupatričnosti umenia s politickými režimami, ktoré stáli svojou podstatou na opačnej strane barikády, ako umenie, čo je však tiež iba akási takmer pokútna humanistická interpretácia umeleckej funkcie, si musíme opakovane a dlho po udalostiach druhej vlny pripomínať, či popri úmrtiach, úzkostiach nedošlo aj k odluke slovenskej verejnosti od svojich umelcov a umelkýň, či sa nezvratným spôsobom nepoškodil ich aj tak problematický vzťah a či sa teda Slovensko nevybralo smerom k režimom, ktoré sa bez tvorby a abstrakcie, s výnimkou výpočtu DPH, zaobídu.
Všetci si ešte pamätajú šok zo stretnutia s názormi, ktoré posielali hudobníkov a filmárov k lopate, keď si verejnosť pohoršená petíciami za záchranu hrania mýlila jazz s bojovníkmi v Oktagone, šoubiz instagramu s hodinami repetícii a korepetícii v predstave, že slovenské umelecké kruhy sú súčasťou crew Patrika Vrbatovského a Darinky Rolincovej, že žijú z unboxingu slnečných okuliarí a lyžiarskych topánok, od rána do večera a potom celú noc ležia v primeranej vode primeraného bazéna, odkiaľ sa fotia.
Bulvárny pôvod tohto nedorozumenia je známy, no vypovedá o niečom závažnejšom. V skutočnosti nejde iba o odluku od umeleckej tvorby, ktorá sa nikdy napriek snahe veľkých kultúrnych inštitúcii stále fixuje okolo rovnakého jednociferného čísla počtu návštevníkov divadiel a opery, čo stavia Slovensko vo frekventácii kultúry k najhorším krajinám vo svete, ale v celkom vzťahu časti ľudí k práci iných.
Nenávisť, akej sme boli svedkom nie je prejavom nejakého organického a doktrinálneho odporu voči kultúre, aj keď je vlastne príjemné si to myslieť a pripustiť, keďže jednou z funkcií kultúry by mala byť aj provokácia a nie je to ani estetický odpor, z pozícii príslušnosti k inej tvorivej línii myslenia. Nenávisť ku kultúre, ak odpustíme bulvárnu závisť a predstavu ľudí, že umelci sú paušálne všetci ako futbalisti, že žijú iba medzi sebou so zámožnými ľuďmi, zberateľmi, ako sa vtedy vravelo, kabeliek a starožitností, súvisí skôr s neúctou k akejkoľvek vrátane vlastnej práci.
Ľudia, ktorí tieto veci počas prvých týždňov pandémie hovorili, neútočili na čelistov preto, že patria do nepriateľského gangu hobojistov, ale preto, že to, čo my za prácu považujeme, oni za prácu nikdy nepovažovali. Kultúru, podobne ako iné odvetvia, považujú za príživnícku podobu existencie, ktorá v ich očiach nepredstavuje žiadnu námahu, nie je prácou v pravom zmysle slova, teda v najstaršej metafore priemyselnej revolúcie búchania železom o železo, nie je dokonca jasný ani jej pôvod, často vzniká spontánne a nepochopiteľne, okrem zručnosti si nevyžaduje žiadne špeciálne pracovné školenia a sústredenia a ak ich má, tak sú iba imitáciou.
Otázkou ostáva, či táto neúcta k práci a nie iba v kultúre pochádza z marxistického fetišu fyzickej námahy a doktríny o proletariáte, ako avantgarde ľudstva, alebo má ešte staršie korene v odpore rakúsko- uhorskej spoločnosti voči podozrivej tvorivosti. Ak vám bude teda nabudúce niekto hovoriť o tom, že nenávidí kultúru, čo vám samozrejme nikdy do očí nepovie, opýtajte sa ho, čo si myslí napríklad o práci pilotov, alebo taxikárov. Dostanete podobnú odpoveď, ako keby ste sa pýtali, prečo si ľudia myslia, že odohrať trio hodiny Bachových kantát nie je práca, ale niečo podobné konzumácii orieškov z Lidla pri Milujem Slovensko.
Úcta k práci sa na Slovensku zmenila na závisť, alebo nenávisť. Nie všade a nie u všetkých. Aj to je však odrazom toho, akú spoločnosť sme vybudovali, ako sa nám utešene udržiava kontinuita toho najhoršieho čo sme tu vždy produkovali, pretože za nenávisťou voči práci, v kultúre, alebo inde je obyčajná nenávisť voči ľudom, čo v strednej Európe vždy znamenalo príchod veľkých problémov.
Michal Havran, spisovateľ, teológ